Múzeum Janka Kráľa

Spomienka na Aurela Stodolu na Kriváni

Začiatkom mája, podľa matriky evanjelického a. v. zboru vo Vrbici, 11. mája si občania Liptovského Mikuláša pripomenuli 160. rokov od narodenia svetovo najznámejšieho a najvýznamnejšieho rodáka – Aurela Stodolu.

Kto bol Aurel Stodola?
V celom svete je známy ako „otec parných a plynových turbín“. Pôsobil na ETH v Zürichu, kde predtým sám študoval a štúdium ukončil s  najlepšími možnými známkami. Svojou výskumnou a pedagogickou prácou významne prispel k tomu, že sa táto škola stala jednou z najuznávanejších svetových univerzít. Od začiatku 20. storočia až do svojej smrti v roku 1942 ho celý vedecko-technický svet považoval za najväčšiu autoritu na konštrukciu turbín. Jeho meno bolo symbolom kvality, keď si mnohí inžinieri, aj budúci laureáti Nobelovej ceny, s hrdosťou písali do životopisu: „...študoval v Zürichu u prof. Stodolu.“ Pri príležitosti 70. narodenín mu hlbokú poklonu zložil aj jeho dlhoročný mladší priateľ a niekdajší kolega – Albert Einstein.
Aj po svojom odchode do dôchodku bol Aurel Stodola stále aktívny a pracoval na mnohých výskumoch, ktoré boli v tom čase špičkové. Spomeňme aspoň prototyp spaľovacej plynovej turbíny a tepelné čerpadlo, jedno z prvých na svete, ktoré dodnes vykuruje radnicu v Ženeve. Aurel Stodola však cítil aj silnú sociálnu zodpovednosť. Je málo známe, že v roku 1915 zostrojil prototyp pohyblivej protézy ruky. Jeho prvenstvo v protetike je málo známe aj preto, že z etických dôvodov, aby nezarábal na nešťastí druhých, si odmietal dať svoj vynález patentovať. A tak ho z tohto dodnes perspektívneho odvetvia vytlačili vynálezcovia, ktorí takéto etické zábrany nemali.

Za svoje celoživotné dielo dostal Aurel Stodola celý rad ocenení svetových technických inštitúcií, medzi ktorými je na čestnom mieste zlatá medaila Jamesa Watta, ktorá pre technikov znamená toľko, čo Nobelova cena pre fyzika.
Aurel Stodola prežil väčšinu života v Zürichu vo Švajčiarsku. Doma nemohol uplatniť svoj výnimočný talent a schopnosti, no vždy sa cítil spätý s domovom a rodinou. Spätosť s národnou tradíciou symbolicky vyjadruje aj fakt, že Aurela Bohuslava Stodolu krstil sám Michal Miloslav Hodža. Všetci Aurelovi bratia boli verejne činní, Emil a Kornel aj celoslovensky – boli signatármi Martinskej deklarácie a istí čas aj poslancami Národnej rady.

Stodolovci boli všestranne činní a talentovaní. Aurel a Emil boli vynikajúcimi hudobníkmi, Jozef, otec Ondrej a ujček Jozef Kováč boli ochotníkmi
a Kornel bol nadšený športovec s prvovýstupmi v Tatrách a prvenstvom v lyžovaní, keď na Liptov priniesol prvé lyže z Nórska a inicioval postavenie prvého lyžiarskeho vleku v Uhorsku. Bol na svahu Hája-Nicovô. Všetci Stodolovci mali radi hory a Aurel počas pôsobenia v Zürichu využíval aj príležitosti v blízkych Alpách. V lete roku 1844 Aurel so skupinou priateľov vystúpil na Kriváň. V liste bratovi Emilovi, zachoval sa vďaka synovcovi Ivanovi Stodolovi, popísal svoj zážitok takto (úryvok, krátené):

„Prežil som dva dni ako v rajskej záhrade. Počasie nádherné, výhľad z Kriváňa krištáľovo ostrý, príroda velebná. Nikdy nezabudnem na mesačnú noc v horárni pri Troch studničkách za Podbanským, ako milo sme sa zabávali s našimi krásavičkami…
…Prirodzene, slečny, čo primnoho tancovali, a mládenci, čo prihypertroficky merali hĺbku demižónov, nestačili ráno na svitaní za nami kráčať hore západným prudkým svahom Kriváňa a pozaostávali v čučoriedí a kosodrevine.
Nie div, veď na vrchol nevedie nijaký chodník ako v švajčiarskych Alpách, kde nájdeš označené chodníky farebnými značkami aj na veľmi komplikované vrcholce. Tu sme sa museli hore skaliskami ozaj horolezecky driapať, ba na tzv. bľachách veliký pozor dávať, aby sa nám niektorá panna neskĺzla do priepasti. Ešte väčšie nebezpečenstvo hrozilo na snehových pláňach, kde sme pre celú našu partiu šľapaje vykráčať museli…
…Ani neviem, či sme od horárne štyri, či päť hodín vandrovali. Isté je len, že odmena za toľké úsilie je mnohonásobná. Na vrcholci si človek uvedomí, čo je to dosiahnuť vytýčený cieľ. Netrápil si sa darmo, človiečik úbohý! Tu si vysoko, najvyššie, ako sa dá, už to vyššie nejde. Bláznovstvá píšem, čo? Odpusť, predsa mi len na um zišlo, že aj v živote človek neprestane sa škrabať hore, hore, vždy vyššie, vyššie. Koľkí sú, čo dosiahnu vrchol? Emil, či sa nám podarí aj v živote podobne zvíťaziť???“

Fotografia zo vzácnej chvíle zo začiatku 90-tych rokov 19. storočia, keď sa rodina Stodolovcov zišla v Liptovskom Mikuláši.
Horný rad zľava: bratia Aurel, Kornel, Jozef, Emil.
Stredný rad zľava: Darina (manželka Aurela), rodičia Anna a Ondrej,
Ľudmila (manželka Jozefa), Vincentína (manželka Emila).
Dolný rad: Helenka (dcéra Aurela a Dariny) a Jozefove deti Anna, Jozef a Ivan. Malý Ivan Stodola je budúci dramatik a spisovateľ, národný umelec.

Leave a Comment

Your email address will not be published. Required fields are marked *

en_USEnglish
sk_SKSlovak en_USEnglish