Pamätná tabuľa Juraj Bartoš

Umiestnenie: Belopotockého ulica 6 (Katolícky dom)
Text: RÍM. KAT. FARÁR / JURAJ BARTOŠ / 1798 – 1851 / NEOHROZENÝ VLASTENEC SLOVENSKÝ A MARTÝR REVOLUČNÝCH ROKOV 1848 – 1849
Autor: Alfonz Groma
Odhalenie: 1948
Popis:
Juraj Bartoš (2. 4. 1798 Závada – 13. 2. 1851 Liptovský Mikuláš), rímskokatolícky kňaz, blízky spolupracovník M. M. Hodžu a G. Fejérpataky-Belotopockého. Do Mikuláša prišiel po teologických štúdiách v Spišskej Kapitule a kňazskom pôsobení v Bobrovci. V kultúrnom a osvetovom pôsobení spolupracoval s evanjelikmi, zakladal spolky miernosti, zúčastnil sa na príprave a šírení Liptovských žiadostí a Žiadostí slovenského národa. Za činnosť v revolučných rokoch 1848 – 1849 bol väznený

Pamätná tabuľa Ján Levoslav Bella

Umiestnenie: Belopotockého ulica 6 (Katolícky dom)
Text: TU SA NARODIL / JÁN LEVOSLAV BELLA / 1843 – 1936 / HUDOBNÝ SKLADATEĽ SLOVENSKÝ
Autor: Alfonz Groma
Odhalenie: 1948
Popis:
Ján Levoslav Bella (4. 9. 1843 Liptovský Mikuláš – 25. 5. 1936 Bratislava), hudobný skladateľ, pedagóg. Narodil sa v rodine mikulášskeho katolíckeho učiteľa, ktorý jeho hudobné nadanie podporoval už od útleho detstva. Popri štúdiu teológie vo Viedni si rozšíril hudobné vzdelanie. Pôsobil v Banskej Bystrici a od roku 1869 v Kremnici, kde Bellu zvolili za mestského kapelníka. Tu rozprúdil bohatý hudobný život a vytvoril svoje vrcholné diela – komorné skladby a väčšinu diel cirkevnej hudby. Bella ako katolícky kňaz pociťoval rozpor medzi svojím povolaním a túžbou po rodinnom živote. Napokon sa kňazstva vzdal, odišiel do Sedmohradska, prijal protestantskú vieru a oženil sa. Pôsobil ako profesor hudby, dirigent a organista. Až keď sa v staršom veku vrátil na Slovensko, dospel k druhému umeleckému vrcholu. Napísal operu Kováč Wieland, okrem nej vytvoril mnoho komorných i orchestrálnych skladieb a piesní. Ján L. Bella svojim dielom vybudoval základy slovenskej národnej hudby.

Pamätná tabuľa Adam Matejka

Umiestnenie: Bottova ulica 1
Text: Adam Matejka sa narodil 21. novembra 1905 v Paludzi. Začinal ako obuvníky učeň, neskôr pracoval dva roky v belgických baniach. Už v mladosti si obľúbil ochotnícke divadlo, v ktorom aj pôsobil. V rokoch 1949 – 1959 bol jedným z členov Dedinského divadla a po jeho zrušení prešiel do Krajského divadla v Trnave. Od roku 1953 vytvoril viac ako 100 filmových a televíznych postáv (1953: Pole neorané, 1956: Čert nespí, 1957: Zemianska česť, 1958: Dáždnik svätého Petra, 1965: Obchod na korze, 1967: Rok na dedine, 1967: Zmluva s diablom, 1971: Orlie pierko, 1975: Pacho, hybský zbojník, 1980: Nevera po slovensky, 1981: Noční jazdci a iné). Zomrel 21. apríla 1988 v Liptovskom Mikuláši.

Pamätná tabuľa J. Jánošíkovi

Umiestnenie: Jánošíkovo Nábrežie 1, záhrada Hotela Jánošík
Odhalenie: 2013
Text:
Juraj Jánošík 1688-1713. „Ponevač predepsaný obžalovaný Juro Janošak … má být na hák na levém boku prehnatý a tak na príklad jinších takových zločincov má být zavesený.“ Z rozsudku Stoličného súdu vo Svätom Mikuláši. Legendárneho zbojníka Juraja Jánošíka ešte predtým podrobili krutému vypočúvaniu a mučeniu. Popravu vykonali na popravisku Šibeničky 17. marca 1713, na východnom okraji mesta medzi Vrbicou a Okoličným. Jedna z tradícií sa však viaže k tejto lokalite ako k miestu popravy. Tu vyrástol hotel, ktorý otvorili 19.5.1964 a dali mu meno JÁNOŠÍK pri 250. výročí jeho popravy. Pamätnú tabuľu odhalili v roku 2013 pri nadchádzajúcej oslave 50 rokov hotela JÁNOŠÍK, v roku 300. výročia popravy Juraja Jánošíka.

Popis: Viac o Jurajovi Jánošíkovi nájdete tu

Pamätná tabuľa M. Lackovej rod. Bujnovej

Umiestnenie: Kuzmányho ulica 15

Text: Tento zdravotný dom vybudovaný miestnym spolkom ČSL. Červeného kríža v rokoch 1929-36 prispením štátu, krajiny a obce zásluhou jeho prvej predsedníčky Marienky Lackovej rod. Bujnovej. Nech je pamätníkom jej životného pôsobenia, ktorým uskutočňovala ideál kresťanskej lásky pre dobro a zdravie svojich blížnych.

Pamätník obetiam 2. sv. vojny

Umiestnenie: Bodice, Bodická ulica 67/44

Text: Nedopusťte, aby spálil vrah kvety domoviny, aby ste nemuseli písať raz krvou jej dejiny.

Pamäník obetiam 1. a 2 sv. vojny a občanom

Umiestnenie: Iľanovo, Iľanovská ulica

Text: Pamiatke padlým

Za I. svet. vojny: Bobuľa J., Iľanovský M., Kriška M., Kriška J., Križko M., Mikuláš M., Múranica M., Múranica M., Ondráš J. Ondráš O., Žiaran J., Žiaran M.

Za II. svet. vojny: 103 vojakov sovietskej armády, 28. vojakov I. ČSAZ v ZSSR, Ondráš M., Mikuláš J., Koniar M., Mikuláš P., beštiálne zavraždení fašistami.

Občanom: Bobuľa J., Bobuľa P., Iľanovský J., Kráľ J., kriško J., Kriško M., Koniar M., Koniarová M., Múranicová M., Ondráš O., Ondráš V., Žiaran A., Žiaran J., Žiaran M.

Popis: Prvá svetová vojna silne zasiahla do životov obyvateľstva mesta Liptovský Svätý Mikuláš a jeho okolia. Z mesta, ktorého počet obyvateľov bol vtedy okolo 3 300, narukovalo do vojska Rakúsko-Uhorska asi 1 000 mužov. Zúčastnili sa vojenských operácii prevažne v Karpatskom regióne a v Haliči, pričom 48 mužov z Liptovského Svätého Mikuláša a Vrbice sa už domov nikdy nevrátilo.

Pamätník obetiam 2. sv. vojny

Umiestnenie: Ploštín, Hlavná ulica

Text: Ján Mikuláš st.
Michal Tomčík
Ján Mikuláš ml.
Miloš Kašík
Ján Žuffa
Vladimír Šuna
Ján Uličný
Martin Klobušiak
Ján Kušiak
Mária Tomčíková
Ján Dzur

Pamätná tabuľa obetiam 2. sv. vojny

Umiestnenie: Nábrežie 4. apríla 2

Text: Na tomto mieste stál rodinný dom, v ktorom boli 10.3.1945 fašistickými okupantmi za živa upálení občania

Ján Rajník 46 r.
Michal Katrenčiak 47 r.
Ján Kušiak 57 r.
Štefan Záruba st. 57 r.
Štefan Záruba ml. 17 r.
Česť ich pamiatke

Socha šľachtica Pongráca

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov (pri Kostole sv. Mikuláša)

Text: Už Šľachtic Pongrác (Pankrác) mal pravdepodobne rodinnú kúriu vo Svätom Mikuláši, ale dokázateľne tu býval jeho syn Ondrej v 2. polovici 14. storočia. V 14. storočí najviac ovplyvnil vývoj vtedajšej dediny šľachtic Pankrác. Ten totiž v roku 1360 (na soche je uvedený rok 1350) získal od kráľa Ľudovíta Veľkého právo konania trhu každý utorok. Od tohto obdobia sa dedina Svätý Mikuláš rozvíjala ako mestečko. Pankrác mal nepriamo vplyv na tvorbu prímena jeho potomkov a príslušníkov šľachtického rodu. Členovia rodiny boli dočasne pomenúvaní ako Pankrácovci, trvalo Pongrácovci, čo bola slovenská verzia pôvodne latinského osobného mena Pancracius.

Autor: akad. sochár Ladislav Pollák

Odhalenie: jún 1948

Socha Gašpara Fejérpataky Belopotockého

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov (pri Kostole sv. Mikuláša)

Text: Gašpar Fejérpataky Belopotocký, 1794 – 1874. Rodák z Paludze, pôsobiaci v Mikuláši, podnikavý a obetavý národný pracovník, rozširovateľ a vydavateľ slovenských a český kníh, organizátor divadelníctva…

Autor: akad. sochár Ladislav Pollák

Odhalenie: 1950

Popis:

Gašpar Fejérpataky-Belopotocký (1. 1. 1794 Paludza – 18. 5. 1874 Liptovský Mikuláš), knihár, kníhkupec, divadelník. Pochádzal z chudobnej zemianskej rodiny. U svojho otca sa vyučil za knihára a vandrovka po svete mu nahradila ďalšie štúdiá. Usadil sa v Liptovskom Mikuláši, kde patril medzi najvýznamnejších organizátorov kultúrneho života. V roku 1829 v meste založil prvú ľudovú požičovňu kníh – Slovenskú požičiavaciu bibliotéku a o rok neskôr aj prvé slovenské ochotnícke divadlo – Divadlo slovanské Svätomikulášske. Snažil sa založiť aj prvú mikulášsku tlačiareň, čo mu však úrady nepovolili. Knihy vydával a rozširoval po celom Slovensku prostredníctvom vlastnej siete 200 stálych i príležitostných komisionárov v 93 mestách a obciach celého Uhorska. Veľkou zásluhou Belopotockého bolo vydávanie Nového a starého vlasteneckého kalendára, ktorý bol v tom čase najrozšírenejšou slovenskou knihou. Kalendár vydával celých 23 rokov.

Socha Janka Kráľa

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov (pri Kostole sv. Mikuláša)

Text: Janko Kráľ, 1822 – 1876. Rodák z Lipt. Sv. Mikuláša. Básnik Štúrovej školy, politický radikál, vodca sedliackeho povstania a účastník revolučných pohybov v rokoch 1848 – 1849…

Autor: akad. sochár Ladislav Pollák

Odhalenie: 1950

Popis:

Janko Kráľ sa narodil  24. apríla 1822 vo Svätom Mikuláši, ako syn mäsiarskeho majstra Jána Kráľa a zemianky Žofie Šlachtovej. Štúdium absolvoval najskôr v rodnom meste, neskôr v Šajavskom Gemeri a na lýceách v Levoči, Kežmarku a v Bratislave, kde vyučoval aj Ľudovít Štúr. Po štúdiách cestoval po Dolnej zemi, kde v srbskom Kulpíne pôsobil ako vychovávateľ detí zemana Stratimiroviča a popa Jovu. Následne sa správy o ňom strácajú. Údajne v tom čase zašiel až do Besarábie a Osmanskej ríše. Po návrate nasledovalo krátke pôsobenie v advokátskej kancelárii v Pešti a zapojenie sa do revolučných udalostí v marci 1848, po ktorých bol zatknutý a až do januára 1849 väznený v Šahách a Pešti. Hrozil mu až trest smrti, avšak na príhovor chorvátskeho bána Josipa Jelačiča bol prepustený. Po revolúcii sa zamestnal v štátnych službách, kde robil najskôr stoličného pisára a podriadeného stoličného úradníka  v Balážskych Ďarmotách, neskôr námestníka hlavého slúžneho v Modrom Kameni. Počas svojho pôsobenia v Balážskych Ďarmotách sa oženil s Máriou Modrányiovou. Nasledovalo niekoľko presunov, kedy pôsobil ako okresný adjunkt v Čadci, Martine a Kláštore pod Znievom, aby nakoniec skončil vo funkcii prísediaceho súdu Tekovskej župy v Zlatých Moravciach. V roku 1868 bol však Kráľ zbavený aj tejto funkcie, po čom sa musel zamestnať ako prísažný pravotár a pisár v súkromných advokátskych kanceláriách. 23. mája 1876 podľahol brušnému týfusu. Pochovaný bol v Zlatých Moravciach, pričom dodnes sa nepozná presné miesto jeho hrobu. Zostali po ňom synovia Vladimír Všeslav, Mladen Radivoj Bazilius, Ján, dcéra Anastázia a manželka Mária.

Janko Kráľ patrí k významným slovenským básnikom. Medzi prvými, začal svoje básne písať v spisovnej (štúrovskej) slovenčine. Vo svojej dobe ho považovali za najväčšieho slovenského básnika a prirovnávali k takým velikánom svetovej literatúry, ako sú Sándor Petöfi, Adam Mickiewicz, či George Gordon Byron.Literárne sa začal prejavovať už počas štúdií. Jeho básnické prvotiny boli najskôr v latinčine, neskôr v češtine a po roku 1843 v slovenčine. Prvýkrát publikoval v almanachu Nitra v roku 1844, kde sa objavilo až osem jeho básní. Už táto jeho premiéra mu vyslúžila povesť výnimočného básnika. Spočiatku sa vo svojej tvorbe venoval historickej téme, neskôr však nachádzal svoju inšpiráciu najmä v ľudovej slovesnosti. Medzi jeho najznámejšie básne patria Zverbovaný, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Duma bratislavská, Orol, Šahy a iné.

Pamätná tabuľa Pongrácovská kúria

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 28, Pongrácovská kúria

Text: PONGRÁCOVSKÁ KÚRIA / NAJSTARŠIA SVETSKÁ BUDOVA / V LIPT. MIKULÁŠI / Z XV. STOROČIA / REKONŠTRUKCIA 1976 – 1980

Odhalenie: 1981

Popis:

Pongrácovská kúria, druhá najstaršia budova v meste, stojí v blízkosti Kostola sv. Mikuláša, na nároží Námestia osloboditeľov a Moyzesovej ulice. Patrila šľachticom Pongrácovcom, ktorí ju v polovici 15. storočia spolu s kostolom opevnili. Časť severného múru opevnenia sa vo dvore kúrie zachovala dodnes. V čase, keď ešte Liptovská stolica nemala svoje stále sídlo, sa stoličné zasadania nepravidelne konali aj v priestoroch kúrie. Je dokonca možné, že tu v marci roku 1713 prebiehal súd s legendárnym zbojníkom Jurom Jánošíkom, hoci tradične sa spája s neďalekou budovou prvého stoličného domu. V rokoch 1976 – 1980 objekt prešiel rozsiahlou rekonštrukciou a odvtedy je sídlom rôznych kultúrnych inštitúcií. V roku 2002 bol adaptovaný pre potreby Centra Kolomana Sokola.

Pamätná tabuľa Juro Jánošík

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 28, Pongrácovská kúria

Text: V TOMTO DOME BOL 16. A 17. 3. 1713 ODSÚDENÝ ĽUDOVÝ HRDINA JURO JÁNOŠÍK

Autor: akad. sochár Miroslav Ksandr

Odhalenie: 1963

Legendárny zbojník Juraj Jánošík (1688 – 1713) bol synom Martina Jánošíka a Anny Cesnekovej, krstený 25. januára 1688 vo Varínskom kostole. Narodil sa na lazoch „u Janošouf“ povyše Terchovej pod vrchom Pupovom. Mal štyroch súrodencov: sestru Barboru, mladších bratov Jána, Martina a Adama. V 17. storočí a začiatkom 18. storočia sa Uhorsko zmietalo v povstaniach uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Aj oni zhoršovali život obyčajných ľudí. Život Jánošíka poznamenalo posledné z nich, ktoré viedol František II. Rákoczi. Vypuklo v máji 1703, keď v poľskom exile Rákoczi vydal uhorskému ľudu výzvu do bola za slobodu. Satmárskym patentom oslobodil poddaných bojujúcich pod jeho zástavou od feudálnych povinností a v septembri 1705 uzákonil slobodné vyznávanie náboženstva. Tým si zabezpečil širokú účasť poddaných na povstaní. Jánošík sa dal zverbovať do povstaleckej armády koncom roku 1707 na podnet plukovníka Viliama Vinklera. V auguste 1708 bojoval v bitke pri Trenčíne. Juraj Jánošík sa počas trenčianskej bitky dostal do zajatia cisárskych vojsk a vstúpil do ich vojenskej služby. Takto sa dostal na Bytčiansky zámok ako člen strážnej posádky. V tom čase tam bol väznený zbojnícky kapitán z Predmiera na Kysuciach, Tomáš Uhorčík. Tu sa s ním Jánošík zoznámil a dopomohol mu aj k úteku z väzenia. V septembri 1711, pravdepodobne 29. na Michala, zložil Jánošík zbojnícku prísahu a čoskoro sa stal zbojínckym kapitánom. Jeho zbojníčenie trvalo jeden a pol roka, od jesene 1711 do zimy 1713. Jeho najväčšia časť spadá do letného a jesenného obdobia roku 1712. Zimu na prelome rokov 1712 a 1713 Jánošík trávil v Kokave a blízkom Klenovci u svojho priateľa. Koncom februára alebo v marci roku 1713 asi tridsať drábov liptovskej sedrie pod vedením zemana Andreánskeho prišlo do Klenovca. V noci obkľúčili mravcov (Uhorčíkov) dom a Jánošíka s Uhorčíkom zlapali. Oboch zlapaných z Klenovca priviedli do Liptova a uväznili ich v Palúdzke pri Liptovskom Mikuláši v palugyayovskom kaštieli Vranovo. Stoličný súd proti Jurajovi Jánošíkovi zasadol vo Svätom Mikuláši v dňoch 16. a 17. marca 1713. Súdu predsedal podžupan Liptovskej stolice Ladislav Okoličányi. Prokurátorom bol Alexander Čemický, prísediacimi boli zástupcovia Liptovskej a Trenčianskej stolice. Obžalovaný Juraj Jánošík bol odsúdený za porušenie nie len krajinských zákonov ale aj božích prikázaní. 17. marca 1713 bol podvečer popravený dvadsaťpäťročný zbojnícky kapitán Juraj Jánošík na mikulášskom popravisku Šibeničky, nachádzajúce sa na východnom okraji mesta, medzi Vrbicou a Okoličným.

Pamätná tabuľa bola pôvodne umiestnená na  Múzeu Janka Kráľa. Na podnet historika prof. Ferdinanda Uličného bola v roku 2013 premiestnená na fasádu Pongrácovskej kúrie.

Busta a pamätná tabuľa Koloman Sokol

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 28, Pongrácovská kúria

Text: VÝZNAMNÉMU GRAFIKOVI PROF. KOLOMANOVI SOKOLOVI, KTORÝ SA TU NARODIL 12. 12. 1902 / VĎAČNÍ SPOLUOBČANIA / 1998

Autor:  akad. sochár Ján Hoffstädter

Odhalenie: 1998

Popis:

Tabuľa bola pôvodne odhalená na rodnom dome oproti železničnej stanici. Po otvorení Centra Kolomana Sokola v roku 2002 bola prenesená na fasádu Pongrácovskej kúrie.

Koloman Sokol (12. 12. 1902 Liptovský Mikuláš – 12. 1. 2003 Tuscon, USA), akademický maliar, grafik. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenie 20. storočia.

Pamätná tabuľa Pavol Strauss

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 30, Múzeum Janka Kráľa

Text:

„VIEM, KOMU SOM UVERIL…“ / MUDr. PAVOL STRAUSS / 1912 – 1994 / V TOMTO DOME VYRASTAL CHIRURG, MYSLITEĽ, BÁSNIK / JEHO MYŠLIENKY ZOSTÁVAJÚ / SPIŠSKÉ BISKUPSTVO A FARNOSŤ LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ 2002

Autor: akad. maliar Rudolf Cigánik

Odhalenie: 28. 8. 2002

Popis:

Pavol Strauss sa narodil 30. augusta 1912 v Liptovskom Svätom Mikuláši ako prvorodený syn advokáta Izidora Straussa a jeho manželky Vilmy, rod. Kuxovej. Otec Izidor pochádzal z Liptovskej Porúbky, bol právnym zástupcom Liptovského Sv. Mikuláša a patril k popredným členom Židovskej strany. Matka Vilma bola najmladšou dcérou mikulášskeho mestského lekára. Starý otec MUDr. Bartolomej Kux bol lekárom a dlhé roky žil a ordinoval v dome na námestí v Liptovskom Sv. Mikuláši . Svojmu vnukovi nahradil počas prvej svetovej vojny otca a pravdepodobne nasmeroval jeho profesionálnu kariéru budúceho lekára. Po štyroch rokoch strávených v laviciach židovskej ľudovej školy, začal Pavol Strauss navštevovať mikulášske Štátne reálne gymnázium Michala M. Hodžu. Počas štúdia navštevoval Hodžov samovzdelávací krúžok, kde sa zoznámil napríklad aj s huslistom Ervínom Smatekom a maliarom Eugenom Nevanom. Veľa čítali, muzicirovali a vystupovali na školských slávnostiach, Strauss za klavírom. Po smrti starého otca MUDr. Bartolomeja Kuxa, svoj smútok vyjadroval hudbou a literatúrou. Nakoniec sa ale v júni 1931 po maturite rozhodol pre štúdium medicíny. Prvé dva semestre absolvoval na lekárskej fakulte Viedenskej univerzity, zvyšné ročníky na Nemeckej univerzite v Prahe. Roku 1936 Pavol Strauss debutoval básnickou zbierkou Die Kanone dem Ei (Kanón na vajci). Po roku vydal zbierku Schwarze verse (Čierne básne). Štúdium dokončil v máji 1937 a krátko na to absolvoval školu pre dôstojníkov v zálohe a v roku 1939 sa vrátil na Liptov a vojenskú službu dokončil vo Vojenskej nemocnici v Ružomberku. V roku 1940 nastúpil do Štátnej nemocnice v Palúdzke v Liptovskom Mikuláši a v roku 1941 pôsobil ako externý lekár na chirurgickom oddelení. V roku 1944 opäť narukoval ako vojak slovenskej armády. Po potlačení povstania sa skrýval v Dúbravskej doline a tu aj posledný raz videl svojho otca. Pretože, vo februári 1945 v chotári obce Lazisko, bol Izidor Strauss aj so svojou druhou manželkou zavraždený. Počas vojny sa mu spolu s jeho budúcou manželkou Máriou Loydlovou niekoľkokrát podarilo zázrakom uniknúť smrti. Nakoniec zvyšok vojny strávil ilegálne v Bratislave , kde pracoval na detskej klinike. S Máriou Loydlovou sa zosobášil už v slobodnej Trnave 4. apríla 1945. Prvé roky manželstva prežili spoločne v Bratislave a v marci 1946 prijal ponuku primára chirurgického a pôrodníckeho oddelenia v novej Nemocnici milosrdných bratov v Skalici. Popri medicíne stíhal aj písať a publikovať. V roku 1947 mu vyšlo prvé dielo v slovenčine Všetko je blízke a ďaleké, taktiež prekladal z nemčiny a francúzštiny. V Skalici sa im s manželkou narodili dvaja synovia, v roku 1946 Pavol a v roku 1949 Jozef. Avšak na základe udania a vyšetrovania bol Pavol Strauss nútený odísť so svojou rodinou do Nitry, kde pôsobil ako ambulantný chirurg. Chirurgom ostal až do svojej sedemdesiatky. Nitra sa stala Straussovým druhým domovom, prežil v nej bezmála štyri desiatky rokov. Tu nakoniec aj Pavol Strauss skonal 3. júna 1944, v nedožitom 82. roku života. Nitra je aj miestom jeho posledného odpočinku. Súborné dielo Pavla Straussa Zobrané literárne a myšlienkové diela v desiatich zväzkoch vyšlo v rokoch 2009 – 2012.

U starého otca MUDr. Bartolomeja Kuxa v dome na námestí prežil Pavol útle detstvo a dospievanie. S matkou tu bývali počas prvej svetovej vojny, kým bol otec delostrelcom v Boke Kotorskej. Straussovci sa sem opäť nasťahovali v roku 1923, po smrti starého otca. V roku 1965 dom predali pre potreby múzea Janka Kráľa. Pamätná tabuľa venovaná Pavlovi Straussovi bola na priečelí múzea inštalovaná 29. augusta 2002 z iniciatívy Spišského biskupstva.

Pamätná tabuľa Prvý stoličný dom

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 31, Múzeum Janka Kráľa

Text: PRVÝ STOLIČNÝ DOM / V ROKOCH 1713 – 1793 SÍDLO LIPTOVSKEJ STOLICE / PRAVDEPODOBNE TU V MARCI 1713 SÚDILI JURA JÁNOŠÍKA

Autori: Mgr. art.  Ján Novosedliak a akad. sochár Peter Bukovský

Odhalenie: 4. 11. 2013

Popis:

Začiatkom 18. storočia sa liptovská šľachta dohodla, že pre potreby kongregácie je nutné mať vlastnú budovu. Keďže túto myšlienku odsúhlasili aj na kráľovskom dvore, Liptovská stolica v polovici marca 1712 kúpila od Hanzeliho miestny dom z prelomu 16. a 17. storočia. Kúpený dom prešiel stavebnými úpravami a v roku 1713 bol aj nadstavený. Dom sa nachádzal v rade domov severne od Pongrácovskej kúrie. Meštiansky dom teda slúžil v rokoch 1713 – 1793 Liptovskej stolici ako prvý stoličný dom. Podľa tradície tu stoličný súd odsúdil zbojníckeho kapitána Juraja Jánošíka. Keďže v nej však pravdepodobne v roku Jánošíkovho súdu prebiehali stavebné úpravy, je možné, že sa proces konal v neďalekej Pongrácovskej kúrii. V polovici 18. storočia sa funkcionári Liptovskej stolice zhodli na názore, že jestvujúci stoličný dom vo Svätom Mikuláši je pre zhromaždenia malý a nevyhovujúci. Tento názor prijali aj členovia Uhorskej miestodržiteľskej rady spolu s Máriou Teréziou a rozhodli o postavení novej účelovej budovy pre Liptovskú stolicu. V roku 1878 bola na prízemí prvého stoličného domu cukráreň. V rokoch 1888 – 1946 dom vlastnila nemecká rodina Seligovcov. Od roku 1956 je sídlom Múzea Janka Kráľa.

Pamätná tabuľa „Dom slávnej Stolice liptovskej…“

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 31, Múzeum Janka Kráľa, podbránie

Text (latinsky):

DOMUS / I: COTUS LYPT: SUB EXC. / ET ILLO DD: PERP: COMITE / NICOLAO ILLESHAZY / R: H: CANC: ERECTA ANNO / 1 7 1 3 / VICE COTE D. LAD: OKOLICSANY / JUR: NOT: D. STE: ANDAHAZY / G. PERC: D. GAB. SZENTIWANY / D: D: IUD: JO: & AND: RADY. AC: / ANDREANSKY MA: JOOB

Text (preklad):

Dom slávnej stolice liptovskej prestavaný za najjasnejšieho a slávneho pána dedičného župana Mikuláša Illešházyho, kancelára kráľovstva uhorského roku 1713, za podžupana pána Ladislava Okoličányho, právneho notára pána Štefana Andaházyho, hlavného prokurátora pána Gabriela Szentiványho a pánov sudcov Jána a Ondreja Rádyho, Egida Andreánskeho, Mateja Jóba.

Pamätná tabuľa Vianočný zjazd

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 1 (Okresný úrad)

Text: Vianočným zjazdom 1918 sa slovenská sociálna demokracia prihlásila k štátu Čechov a Slovákov / Sociálnodemokratická strana na Slovensku / január 1991

Odhalenie: január 1991

Pamätník Červenej armáde

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov (za Okresným úradom)

Autor: Vladimír Voloďkin

Odhalenie: október 1945

Pamätník padlým v boji proti fašizmu

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov (za Okresným úradom)

Text:

Na večnú pamäť 28 občanom mesta Liptovský  Mikuláš, ktorí padli v boji proti fašizmu v zahraničnom odboji a SNP v rokoch 1939 – 1945. česť ich pamiatke. Vďační občania

Odhalenie: 2004

Pamätná tabuľa príslušníkom vojenských táborov nútených prác

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 1, Okresný úrad

Text: MEMENTO PRE ŽIJÚCICH O UTRPENÍ BÝVALÝCH / VOJENSKÉ TÁBORY NÚTENÝCH PRÁC / 1948 – 1954 / ODPUSTIŤ – ALE NEZABÚDAŤ! / SLOVENSKÝ ZVAZ VTNP – PTP

Odhalenie: 17. 11. 2005

Pamätná tabuľa 21. august 1968

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 1, Okresný úrad 

Text: Po tejto ulici prechádzali v auguste 1968 tanky armád vtedajších „spojencov“ našej krajiny – členov Varšavskej zmluvy. Venované všetkým, ktorí 21. augusta 1968 prišli o nádej a vieru. Občania mesta Liptovský Mikuláš dňa 21. augusta 2013.

Odhalenie: 21. 8. 2013

Pamätná tabuľa 17. november 1989

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 1, Okresný úrad

Text: 17. NOVEMBER / DEŇ BOJA ZA SLOBODU A DEMOKRACIU / NEZABÚDAME / PRI PRÍLEŽITOSTI 20. VÝROČIA VENUJÚ OBČANIA MESTA LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ / 17.11. 2009

Odhalenie: 17. 11. 2009

Pamätná tabuľa 17. november 1989

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 34

Text:

Na počesť občanov túžiacich po slobode a demokracii, ktorí sa na týchto miestach zhromažďovali v novembri 1989. Mikulášski demokrati, Liptovský Mikuláš 17. XI. 2009

Odhalenie: 17. 11. 2009

Pamätná tabuľa Janko Kráľ

Umiestnenie: Námestie osloboditeľov 16

Text: Tu sa narodil 24. IV. 1822 / Janko Kráľ / slovenský básnik.

Odhalenie: 5. 1.1924

Popis:

Janko Kráľ sa narodil  24. apríla 1822 vo Svätom Mikuláši, ako syn mäsiarskeho majstra Jána Kráľa a zemianky Žofie Šlachtovej. Štúdium absolvoval najskôr v rodnom meste, neskôr v Šajavskom Gemeri a na lýceách v Levoči, Kežmarku a v Bratislave, kde vyučoval aj Ľudovít Štúr. Po štúdiách cestoval po Dolnej zemi, kde v srbskom Kulpíne pôsobil ako vychovávateľ detí zemana Stratimiroviča a popa Jovu. Následne sa správy o ňom strácajú. Údajne v tom čase zašiel až do Besarábie a Osmanskej ríše. Po návrate nasledovalo krátke pôsobenie v advokátskej kancelárii v Pešti a zapojenie sa do revolučných udalostí v marci 1848, po ktorých bol zatknutý a až do januára 1849 väznený v Šahách a Pešti. Hrozil mu až trest smrti, avšak na príhovor chorvátskeho bána Josipa Jelačiča bol prepustený. Po revolúcii sa zamestnal v štátnych službách, kde robil najskôr stoličného pisára a podriadeného stoličného úradníka  v Balážskych Ďarmotách, neskôr námestníka hlavého slúžneho v Modrom Kameni. Počas svojho pôsobenia v Balážskych Ďarmotách sa oženil s Máriou Modrányiovou. Nasledovalo niekoľko presunov, kedy pôsobil ako okresný adjunkt v Čadci, Martine a Kláštore pod Znievom, aby nakoniec skončil vo funkcii prísediaceho súdu Tekovskej župy v Zlatých Moravciach. V roku 1868 bol však Kráľ zbavený aj tejto funkcie, po čom sa musel zamestnať ako prísažný pravotár a pisár v súkromných advokátskych kanceláriách. 23. mája 1876 podľahol brušnému týfusu. Pochovaný bol v Zlatých Moravciach, pričom dodnes sa nepozná presné miesto jeho hrobu. Zostali po ňom synovia Vladimír Všeslav, Mladen Radivoj Bazilius, Ján, dcéra Anastázia a manželka Mária.

Janko Kráľ patrí k významným slovenským básnikom. Medzi prvými, začal svoje básne písať v spisovnej (štúrovskej) slovenčine. Vo svojej dobe ho považovali za najväčšieho slovenského básnika a prirovnávali k takým velikánom svetovej literatúry, ako sú Sándor Petöfi, Adam Mickiewicz, či George Gordon Byron.Literárne sa začal prejavovať už počas štúdií. Jeho básnické prvotiny boli najskôr v latinčine, neskôr v češtine a po roku 1843 v slovenčine. Prvýkrát publikoval v almanachu Nitra v roku 1844, kde sa objavilo až osem jeho básní. Už táto jeho premiéra mu vyslúžila povesť výnimočného básnika. Spočiatku sa vo svojej tvorbe venoval historickej téme, neskôr však nachádzal svoju inšpiráciu najmä v ľudovej slovesnosti. Medzi jeho najznámejšie básne patria Zverbovaný, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Duma bratislavská, Orol, Šahy a iné.

Socha Peter Michal Bohúň

Umiestnenie: Námestie Žiadostí slovenského národa

Pamätná tabuľa slovenským národovcom

Umiestnenie: Námestie Žiadostí slovenského národa

Text: Tu založili 27. VIII 1844 slovenskí národovci na čele s M. M.Hodžom, J. M. Hurbanom a Ľ. Štúrom Tatrín, spolok pre slovenskú osvetu.

Pamätná tabuľa Michal Miloslav Hodža

Umiestnenie: Námestie Žiadostí slovenského národa

Text: Na večnú pamäť Michala Miloslava Hodžu. Kňaza, pevca, národného buditeľa- bojovníka a trpiteľa, ktorý tu žil a blahodárne pôsobil v rokoch 1837-1866.

Popis:

Michal Miloslav Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v Rakši, do roľnícko-mlynárskej slobodníckej rodiny. Študoval v Rakši, Mošovciach, Banskej Bystrici, Rožňave a v rokoch 1829 – 1832 študoval teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove. V rokoch 1834 – 1836 pracoval ako vychovávateľ v Rakši a Podrečanoch. V štúdiu teológie pokračoval v rokoch 1834 – 1837 vo Viedni a v roku 1837 bol vysvätený za kňaza. Až do roku 1866 pôsobil ako evanjelický kňaz v Liptovskom Mikuláši. Podieľal sa na znovuzriadení Katedry reči a literatúry československej na lýceu v Bratislave. V roku 1840 sa stal dekanom liptovského seniorátu a vyslancom na dištriktuálne konventy. V roku 1842 sa definitívne rozhodol usadiť v Liptovskom Mikuláši. V lete 1843 sa stretol so Štúrom a Hurbanom v Hlbokom, kde rokovali o podobe spisovnej slovenčiny a 26. – 28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši založili kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín, Hodža bol jeho prvým predsedom. Počas revolučných rokov 1848 – 1849 sa podieľal na schôdzi národovcov 10. – 12. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, kde spolu so Štúrom a Hurbanom schválili Žiadosti slovenského národa. Po porážke maďarského povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša a v rokoch 1849 – 1850 bol stoličným notárom Liptovskej župy. V rokoch 1863 – 1867 bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. Od roku 1867 žil na penzii v exile v Tešíne, kde sa venoval prevažne literárnej tvorbe. začiatkom roka 1870 vážne ochorel a nakrátko tejto chorobe aj podľahol. Pochovaný bol v Tešíne, avšak v roku 1922 boli jeho pozostatky prevezené do Liptovského Mikuláša

Socha Juraj Tranovský

Umiestnenie: Námestie Žiadostí slovenského národa

Text: Juraj Tranovský 1592-1637 rodom sleziak, výchovou čech. Učinkovaním slovák zlatoústy, evanjelický pevec, autor veľkoknižky duchovných chrámových piesní, verný vyznávač a trpiteľ, vyhnanec pre vieru a vernosťčistému evanjeliu kristovmu. „Kdo proti nám, když Buh s námi jest? Živí i mrtví jsme jeho, typan smrt, peklo žádna nerest, neodloučí nás od něho, meč, povodeň, žalář, oheň, ni zlost světa všeho, buď jeho jmeno, od nas chváleno, až na věky.“ Tran. 349.4

Socha Michal Miloslav Hodža

Umiestnenie: Námestie Žiadostí slovenského národa

Text: michal Miloslav Hodža 1811-1870. Vzorný kňaz a národovec, hlboký mysliteľ a filozof, nadaný štylista a úchvatný rečník, jeden z tvorcov slovenskej spisovnej reči a z vodcov Slovenského národného povstania. V roku 1948-49 národný trpiteľ a vyhnanec. „Slavnať cesta svatých být i těžká, blaze tomu, kdo na ní nemešká, oslava, tam prava, se dáva, tomu kdo zde v boji neustává“ Zpěv. 438.5.

Popis:

Michal Miloslav Hodža sa narodil 22. septembra 1811 v Rakši, do roľnícko-mlynárskej slobodníckej rodiny. Študoval v Rakši, Mošovciach, Banskej Bystrici, Rožňave a v rokoch 1829 – 1832 študoval teológiu na evanjelickom kolégiu v Prešove. V rokoch 1834 – 1836 pracoval ako vychovávateľ v Rakši a Podrečanoch. V štúdiu teológie pokračoval v rokoch 1834 – 1837 vo Viedni a v roku 1837 bol vysvätený za kňaza. Až do roku 1866 pôsobil ako evanjelický kňaz v Liptovskom Mikuláši. Podieľal sa na znovuzriadení Katedry reči a literatúry československej na lýceu v Bratislave. V roku 1840 sa stal dekanom liptovského seniorátu a vyslancom na dištriktuálne konventy. V roku 1842 sa definitívne rozhodol usadiť v Liptovskom Mikuláši. V lete 1843 sa stretol so Štúrom a Hurbanom v Hlbokom, kde rokovali o podobe spisovnej slovenčiny a 26. – 28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši založili kultúrno-vzdelávací spolok Tatrín, Hodža bol jeho prvým predsedom. Počas revolučných rokov 1848 – 1849 sa podieľal na schôdzi národovcov 10. – 12. mája 1848 v Liptovskom Mikuláši, kde spolu so Štúrom a Hurbanom schválili Žiadosti slovenského národa. Po porážke maďarského povstania sa vrátil do Liptovského Mikuláša a v rokoch 1849 – 1850 bol stoličným notárom Liptovskej župy. V rokoch 1863 – 1867 bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. Od roku 1867 žil na penzii v exile v Tešíne, kde sa venoval prevažne literárnej tvorbe. začiatkom roka 1870 vážne ochorel a nakrátko tejto chorobe aj podľahol. Pochovaný bol v Tešíne, avšak v roku 1922 boli jeho pozostatky prevezené do Liptovského Mikuláša.

Pamätná tabuľa Žiadostí slovenského národa

Umiestnenie: Námestie Žiadostí slovenského národa

Text: Expozícia Tatrína a Žiadostí slovenského národa. Literárnohistorické múzeum Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši

Pamätník obetiam 2. sv. vojny a obetiam SNP

Umiestnenie: Okoličianska ulica 47

Text: „Padli aby sme my žili.“ Na pamiatku padlým občanom v SNP a druhej svetovej vojne 1939 – 1945.

Pamätník obetiam 2. sv. vojny

Umiestnenie: Park Márie Rázusovej-Martákovej (ulica kap. Nálepku)

Pamätná tabuľa Márie Rázusovej-Martákovej

Umiestnenie: Park Márie Rázusovej-Martákovej (ulica kap. Nálepku)
Text: Mária Rázusová-Martáková, rodáčka z Vrbice, pedagogička, poetka, dramatička, prekladateľka, redaktorka, autorka literatúry pre deti a mládež.
Popis:
Mária Rázusová – Martáková sa narodila 28. júna 1905 vo Vrbici. Mariena- tak ju doma volali, bola najmladšia. Tichý, pracovitý a v posledných rokoch života chorý otec navždy opustil rodinu, keď malo dievčatko sedem rokov. Ústrednou postavou Marieninho detstva bola mamka. Táto múdra, pracovitá a láskavá žena, vychýrená pesničkárka a rozprávačka zasiala vo svojich deťoch semienko lásky k rodnému jazyku na nespočetných večerných posiedkach plných pohody, porozumenia a harmónie, ktorú vykúzlila cez piesne, rozprávky, starodávne príbehy a knihy. Najmä knižky sa stali veľkou láskou malej Marieny, ale nielen jej. V čase, keď slabikovala svoje prvé čítanky, jej brat Martin začínal cestu evanjelického farára, mal za sebou prvé literárne pokusy a jeho knižnica na fare v Pribyline sa stala zásobárňou malej čitateľky. Knihy sa stali väčšine Rázusovie detí životným údelom. Rázusovie mamka vedela, že vzdelanie je pre jej deti bránou do lepšieho života a ničím nenahraditeľnou hodnotou. A tak, napriek finančným problémom, s ktorými rodina zápasila, s veľkou podporou bratov zmaturovala Mariena na dievčenskom učiteľskom ústave v Prešove a nadobudla pedagogické vzdelanie. Postavila sa na vlastné nohy, prijala miesto učiteľky v Dolnom Srní pri Novom Meste nad Váhom. Opäť sa ocitla ďaleko od domova, no dedinu si obľúbila, zvykla si na nové prostredie. Zahĺbila sa do práce, bola prísnou i láskavou zároveň, od žiakov vyžadovala nielen vedomosti, ale aj vzorné chovanie, dodržiavanie čistoty. Vyučovanie spestrovala veršíkmi, či hodinami v prírode. S deťmi trávila celé dni. To jej umožnilo postupne spoznať detskú dušu, preniknúť do jej zákutí. Keďže prvé verše napísala s mamkinou pomocou už v detstve a poéziu nezanedbávala ani počas prešovských štúdií, v Dolnom Srní pokračovala vo svojich básnických pokusoch- zmenila však adresu svojich veršov- začala písať pre deti. Publikovať začala v časopise Slniečko v roku 1928, výber z básní vydala v prvej knihe Pestré kvety. Už prvé vydania kníh dopĺňali krásne ilustrácie od Jaroslava Vodrážku, Martina Benku. V Dolnom Srní stretla aj svojho budúceho manžela, vtedy študenta filozofie a neskôr literárneho vedca Jána Martáka. S ním spojila svoj ďalší život i meno. No osud ukázal i svoju bolestnú tvár- prihlásila sa vážna choroba- kĺbový reumatizmus. Stala sa jej spoločníčkou do konca života. Znemožnila jej učiť, obrala ju o možnosť mať vlastné deti, prinášala jej čoraz väčšie fyzické utrpenie. Po odchode z Dolného Srnia učila v Bratislave, v roku 1933 sa Martákovci presťahovali do Martina. V roku 1939 sa musela definitívne vzdať povolania učiteľky. Nevzdala sa však práce so slovom, tvorivej redakčnej činnosti. V rokoch 1946-1948 redigovala populárny detský časopis Slniečko, stále písala pre deti, venovala sa prekladom diel ruských klasikov a taktiež aj francúzskych publikácií. Koncom päťdesiatych rokov zakotvili Martákovci v Bratislave, no na Liptov sa často vracali. Prácu čoraz častejšie striedali pobyty v nemocnici a piešťanských kúpeľoch. Na sklonku života sa jej dostalo i oficiálneho uznania, v roku 1964 jej udelili titul zaslúžilá umelkyňa. Choroba však neúprosne postupovala a 5. augusta 1964 Mária Rázusová – Martáková zápas s ňou definitívne prehrala. Zomrela v Bratislave, miesto posledného odpočinku našla v Liptovskom Mikuláši, neďaleko rodnej Vrbice.

Pamätník Žiadostí slovenského národa

Umiestnenie: Revolučná ulica 162
Text: Na pamiatku prvého slovenského národného shromaždenia 11. mája 1848, ktoré bolo na tomto mieste v bývalých Ondrašovských kúpeľoch. Postavené v 10. výročí samostatnosti 1928.
Pomník postavený v roku 1928 pripomína vyhlásenie Žiadostí slovenského národa- prvého politického programu slovákov, ktoré na tomto mieste vyhlásili 11. mája 1848 predstavitelia slovenskej národnej reprezentácie zoskupení okolo Ľudovíta Štúra. Dokument v podobe 14 bodov sformulovali 10. mája 1848 na mikulášskej evanjelickej fare, kde v tomto čase pôsobil Michal Miloslav Hodža. Slovenskí národovci reaglovali na súdobe národné a sociálne požiadavky európskych národova tak deklarovali Slovákov ako samostatný národ v rámci mnohonárodného Uhorska. Žiadosti adresované najvyšším predstaviteľom Uhorska, vytlačené v Levoči v náklade 5 tisíc kusov sa rozšírili do všetkých kútov Slovenska. tento významný dokument a okolnosti jeho vzniku sprítomňuje expozícia Tatrín a Žiadosti slovenského národa na námestí Žiadostí slovenského národa v správe múzea Janka Kráľa.

Pamatná tabuľa Jána Volka – Starohorského

Umiestnenie: Školská ulica 4
Odhalenie: október 2000
Text: Pri príležitosti 70. výročia založenia múzea, pamiatke Jána Volku-Starohorského (1880-1977), významného geológa, priekopníka múzejníctva, speleológie a ochrany prírody, z iniciatívy ktorého v roku 1930 vzniklo Múzeum slovenského krasu.
Popis:
Ján Volko – Starohorský sa narodil 31. júla 1880 v Liptovskom Svätom Mikuláši. Študoval v Levoči a v roku 1908 sa stal učiteľom zemepisu a prírodných vied na Budapeštianskej univerzite. Popri štúdiách absolvoval vojenskú službu vo Viedni. Ako učiteľ pôsobil v Hybiach, neskôr zavítal do Topoľčian, Brezna nad Hronom, Abrudi, Polného Byrinčoku, ďalej do Rumunského Dévu. Po vzniku prvej Československej republiky sa vrátil do svojho rodiska a 20 rokov pôsobil ako učiteľ na Gymnáziu Michala Miloslava Hodžu. Ján Volko -Starohorský mal veľmi blízky vzťah k prírode a jej ochranu považoval za vedný odbor. V roku 1924 publikoval svoje dielo Prírodné bohatstvo Liptova, v roku 1941 vydal súbornú prácu Ochrana prírodných pamiatok. Pričinil sa vyhlásenie viacerých prírodných rezervácií a prírodných pamiatok, bol jedným z prvých odborných konzervátorov ochrany prírody, avšak jeho nenaplneným snom bolo založenie katedry ochrany prírody ako aj katedry speleológie. Okrem geológie, speleológie, muzeológie, pedagogiky a ochrany prírody sa venoval aj geografii, astronómii, kartografii, balneológii, železničnému dopravníctvu a iným. Liptov ho inšpiroval na založenie Múzea slovenského krasu ( 1930 ) v Liptovskom Mikuláši. Správcom tohto múzea bol až do roku 1947. Aj po tom, ako v roku 1939 odišiel do dôchodku, pokračoval vo výchove mládeže, viedol prírodovedecký krúžok a pomáhal založiť astronomický krúžok. Profesor Ján Volko – Starohorský napísal vyše 160 prác uverejnených v rôznych časopisoch a niektoré vyšli ako samostatné diela.

Pamätná tabuľa Prvému Slovenskému ochotníckemu divadlu

Umiestnenie: Školská ulica 4
Text: V tejto budove v rokoch 1832-1835 a 1840-1843 pôsobilo prvé slovenské ochotnícke divadlo.
Popis:
Ku koncu dvadsiatych a v tridsiatych rokoch 19. storočia začína mať Liptovský Svätý Mikuláš povesť národne uvedomelého mestečka. Do tohto prostredia prichádza v roku 1821 Gašpar Fejérpataky-Belopotocký so svojimi osvetovými myšlienkami, medzi ktorými bolo aj jeho obľúbené divadlo. Gašpar Fejérpataký-Belopotocký (1794-1874) si už na vandrovke zaľúbil divadlo. Prvý raz ho navštívil v roku 1811 v Levoči, neskôr navštevoval honosnejšie predstavenia v Pešti a vo Viedni. Všetky skúsenosti o divadelníctve, ktoré získal na svojich cestách zužitkoval v DIWADLE SLOWANSKOM SWÄTO-MIKULÁŠSKOM. Pre Belopotockého rozhodnutie založiť divadelný súbor bolo podstatné dobré spoločenské vedomie mikulášskeho a aj všeobecne liptovského obyvateľstva. Avšak narazil na otvorený nepriateľský postoj mikulášskeho stoličného panstva, podporu získal u drobnej šľachty, mešťanov, remeselníkov a ľudu. Belopotocký založil divadelný súbor 10. júla 1830, bol jeho riaditeľom, režisérom a hercom. 22. augusta 1830 sa odohralo prvé predstavenie a to veselohru od Jána Chalúpku, Kocúrkovo. Prvými hercami boli študenti z meštianskych vrstiev. Všetky hry, až do uzákonenia spisovnej slovenčiny (1843), boli hrané v českom jazyku. Príjmy z predstavení veľkoryso rozdelili najskôr mikulášskej škole, neskôr aj Česko-slovenským spoločnostiam v Kežmarku, Levoči a Bratislave. Prvé predstavenia sa hrali vo vrbickom hostinci. V rokoch 1832-1835 sa hrávali v jezuitskom kláštore (dnes Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva a Štátny archív). V rokoch 1836-1838 nemali kde hrávať, preto aj aktivita divadla ochabovala. V roku 1839 hrali opäť v hostinci a od roku 1940 až do revolúcie mohli hrávať v kláštore. V rokoch 1848-1849 bolo Belopotockého divadlo umlčané, jeho uväznili, vzali mu majetok a zničili divadelnú sálu. Od roku 1850 do roku 1855 odchovanci Štúrovskej školy začali s deťmi hrávať divadlo a za päť rokov s nimi nacvičili 16 predstavení. Do prvej svetovej vojny nebolo na území dnešného Slovenska žiadne aktívne detské divadlo, ako v Liptovskom Mikuláši. Priaznivcom divadla sa podarilo v roku 1861 založiť SPOLOK SPRÁVY DIVADELNEJ V LIPTOVSKOM SVÄTOM MIKULÁŠI, neskôr premenovaný na SLOVENSKÚ BESEDU. Za členstvo v spolku sa platilo a za vyzbierané peniaze sa chystali postaviť stále divadlo. Aj keď sa tento plán nikdy nezrealizoval, predsa sa hovorí, že Mikuláš bol v šesťdesiatych rokoch 19. storočia centrom slovenského divadelného života.

Belopotockého divadelná myšlienka pretrvala až do súčasnosti, kedy sa každý párny rok v Liptovskom Mikuláši stretávajú víťazi krajských prehliadok pokročilých a vyspelých ochotníckych divadelných súborov a profesionálnych súborov. Predstavenia uvádzané na Belopotockého Mikuláši sú inscenačným a dramaturgickým inšpirátorom pre ďalší rozvoj slovenského ochotníckeho divadla.

Pamätná tabuľa Miloš Janoška

Umiestnenie: Školská ulica 12
Text: V tejto budove pracoval v rokoch 1919-40 Miloš Janoška (1884-1963). Prvý slovenský škôldozorca liptovskomikulášskeho škol. inšpektorátu, autor slovenských učebníc, organizátor slov. turistiky, predseda revolučného ONV v r. 1944-1945.
Popis: Miloš Janoška sa narodil 28. januára 1884 v rodine evanjelického farára Juraja Janošku v dedine Jasenová. Už ako 14-ročný si s kamarátmi založil vzdelávací krúžok Zora. vyštudoval Učiteľský ústav, krátko pôsobil na Dolnej Zemi a v rokoch 1905-1915 pôsobil v Štrbe ako učiteľ. Takmer všetok svoj voľný čas venoval turistike a horám. Tu aj začal písať svoje prvé dielo Sprievodca po Tatrách, ktoré bolo vydané v roku 1911 v Liptovskom Mikuláši. V knihe živo opísal tatranskú prírodu, prechádzky po liptovských dolinách, Choči či výlet na poľskú stranu Tatier. V roku 1919 ho vemenovali za školského inšpektora v Liptovskom Mikuláši. Bol pri zrode prvej slovenskej turistickej organizácie Tatranského spolku turistického, ktorý bol založený 19. januára 1919 a v roku 1920 sa zlúčil s Klubom československých turistov. V roku 1923 vydal v Liptovskom Mikuláši rozšírené vydanie Sprievodcu po Vysokých Tatrách. Miloš Janoška veľmi túžil vydávať aj časopis, ktorý by sa venoval turistickej tematike a informoval by verejnosť o prírodných krásach Slovenska. S pomocou zbierky medzi krajanmi v USA a jeho priateľa Mateja Sopka vydal prvé číslo časopisu Krásy Slovenska, ktorý vychádza dodnes. Bol jeho redaktorom a vydavateľom a vo väčšine svojich príspevkoch písal o Vysokých Tatrách. Časopis redigoval celých 11 rokov. Po čase sa stal predsedom Klubu československých turistov Podtatranskej župy. V roku 1947 vydal sprievodcu po liptovsko-oravských vrchoch, Západných Tatrách, Vysokých Tatrách, Veľkej Fatre pod názvom Krásy Liptova. Po 2.sv.vojne bol zvolený za predsedu okresného revolučného výboru v Liptovskom Mikuláši.

Pamätník Martinovi Rázusovi

Umiestnenie: Park M. Rázusa ( Štúrova ulica)
Popis:
Martin Rázus bol prvý v rade ôsmich súrodencov- narodil sa 18. októbra 1888. Príbeh jeho detstva poznajú najmä staršie generácie z knihy Maroško. Nebolo bežné, aby chudobná, početná rodina dávala svoje deti do vysokých škôl. Vďaka múdrosti a prezieravosti Rázusovie maky a štipendiu rodáka Jána Borbisa, jedenásťročný Martin začal štúdiá na mikulášskej meštianke. Hoci mu maďarčina najskôr robila problémy, na konci prvého a potom i druhého roka dostal za odmenu dukát. No obvinenie z panslavizmu a vylúčenie zo školy spôsobili, že do štvrtého ročníka gymnázia nastúpil v Banskej Bystrici. Vyššie gymnázium – lýceum v Kežmarku absolvoval v rokoch 1903 – 1907. vynikajúci študent je aj tu pre svoje zmýšľanie obviňovaný z panslavizmu. Zmaturoval s vyznamenaním, no na pomaturitnom table jeho fotografiu nenájdeme. V jeseni 1907 sa Martin Rázus zapísal na teologickú akadémiu v Bratislave, ktorú úspešne ukončil v roku 1911. Po skúškach odišiel s priateľom Ľudovítom Šenšelom na niekoľkomesačný pobyt v Škótskom Edinburgu, kde dostal štipendium historika R.W. Setona Watsona. Po návrate krátko kaplánčil u Samuela Zocha v Modre, začiatkom roku 1913 prijal svoje prvé samostatné miesto – stal sa farárom v Pribyline. Prvé básne, či prózy začal písať už v detstve, sporadicky publikoval na štúdiách v Kežmarku a Bratislave. Umeleckým zobrazením rokov detstva a štúdií Martina Rázusa sú jeho autobiografické romány Maroško a Maroško študuje.

V Pribyline prešiel Martin Rázus prvou a dôkladnou skúškou života. V apríli 1913 sa oženil a do svojho prvého, skromného pôsobiska si z Moravy doviezol manželku Elenu, rodenú Zochovú. Prvou veľkou úlohou mladého farára sa stala výstavba novej školy. Stará budova evanjelickej školy sa rozpadla a cirkevníci boli postavení pred rozhodnutie- postaviť školu novú, alebo školu poštátniť, to znamenalo pomaďarčiť. Zadĺžená obec sa rozhodla stavať- Martin Rázus organizuje, vybavuje, pomáha. Vypukne prvá svetová vojna, no školu s vypätím všetkých síl dokončia. V roku 1914 sa Rázusovcom narodil prvý syn Martin. Vojna spôsobovala aj tak chudobnej Pribyline nekonečné utrpenie. Martin Rázus píše proti vojne, nevyhýba sa kritike cirkvi a jej popredných predstaviteľov. Očakával a privolával koniec vojnového strádania i nové usporiadanie pomerov- radostne privítal vznik Československa, jeho predstavy o novom poriadku sa však nenapĺňali. Od roku 1914 bol členom Slovenskej národnej strany a zostal jej verný až do konca života. V roku 1919 pribudla do rodiny dcéra Elena. Z Existenčných dôvodov v roku 1921 prechádza z Pribyliny na faru do Moravského Lieskového. Veľká farnosť a práca v nej pohltila všetok jeho čas, vzdal sa funkcií v celoslovenských inštitúciách, neustáva však v literárnej tvorbe. V júni 1922 sa narodilo Rázusovcom tretie dieťa- dcéra Viera. V lete 1929 sa stal predsedom Slovenskej národne strany. Začiatkom roka 1930 dostáva pozvanie od breznianskeho konventu, aby v tomto mieste prijal prácu farára. Po dlhšom váhaní to Martin Rázus prijal. V Brezne pokračoval v neúnavnej práci v cirkvi, literatúre a aj politike. Čoraz častejšie zdravotné problémy, politické rozpory a zápasy oslabovali Rázusovo zdravie. Tragédiu vlastného života zhrnul v precítenej básnickej skladbe Stretnutie. Ani posledné mesiace a dni života nezostal nečinný, verše a posledné novely Bombura a Surovcovci zoslabnutý a takmer slepý spisovateľ diktoval. Zomrel 8. augusta 1937 v Brezne. Pochovaný je na evanjelickom cintoríne v Banskej Bystrici.

Pamätná tabuľa Miloš Ruppeldt

Umiestnenie: Tranovského ulica 3
Text: Spevom budil lásku k vlasti. V tejto budove sa dňa 29. mája 1881 narodil prof. Miloš Ruppeldt, významný organizátor hudobného života na Slovensku a prvý dirigent Speváckeho zboru slovenských učiteľov. ONV v Lipt. Mikuláši a Spevácky zbor slovenských učiteľov.

Pamätná tabuľa Karol Ruppeldt

Umiestnenie: Tranovského ulica 3
Text: Spevom učil milovať Boha i národ. V tejto škole pôsobil v rokoch 1870 – 1901 Karol Ruppeldt 1840 – 1909, ev. av. učiteľ, hudobný skladateľ a zakladateľ speváckeho spolku „Tatran“ 1873. Na 100. výročie narodenín venujú jeho žiaci a ctitelia.

Pamätná tabuľa Aurelovi Stodolovi

Umiestnenie: Ulica 1. mája 45
Osadenie: 1959
Text: Význačný strojný inžinier- vedec, technik, tvorca teórie a stavby parných a spaľovacích turbín- najvýkonnejších to dnes strojov energetiky. Aurel Stodola profesor Vysokej školy technickej v Zürichu, čestný doktor mnohých významných vysokých škôl a člen početných akadémií vied sa narodil v tomto dome dňa 11. mája 1859. V rodnom meste prežil iba najmladšie roky- rozsiahle a význačné dielo života vykonal za päťdesiat rokov pôsobenia v švajčiarskom Zürichu- tam aj zomrel dňa 25. decembra 1942. Na uctenie jeho pamiatky postavili roku 1959 vďační spoluobčania.
Popis:
Aurel Boleslav Stodola sa narodil 11. mája 1859 v známej a váženej rodine na Vrbickom Huštáku, ktorý je od r. 1893 súčasťou Liptovského Mikuláša. Jeho otcovi Ondrejovi a strýkovi Jozefovi Kováčovi patrila garbiarska fabrika Kováč a Stodola, jedna z najväčších v meste. Obaja boli aj richtármi obce, Stodola 6 rokov a Kováč celé desaťročie. Aurel vyrastal s tromi bratmi. Starší Jozef Radomil viedol továreň, mladší Emil Miloslav sa stal právnikom a tretí Kornel Milan pracoval v rodinnej firme. Slávu rodu rozšíril aj Jozefov syn Ivan, lekár, známy slovenský spisovateľ, dramatik. Mimoriadne nadaný, hĺbavý a usilovný Aurel absolvoval všetky svoje štúdiá s vynikajúcim prospechom. Po skončení evanjelickej ľudovej školy v Liptovskom Sv. Mikuláši sa priučil nemčine v Strážach na Spiši a maďarčine v Lučenci. Stal sa študentom nemeckej reálky v Levoči. Po roku odišiel na maďarskú Vyššiu reálnu školu do košín a tu v r. 1876 zmaturoval. Dva semestre vyučoval na Technickej univerzite v Budapešti. Potom sa rozhodol pre Zürich vo Švajčiarsku, kde krátko študoval na univerzite. Na to sa zapísal na slávnu polytechniku Eidgenössisches Polytechnikum Zürich, kde v r. 1881 získal s vyznamenaním titul strojného inžiniera. Neustály záujem o poznanie priviedol Aurela Stodolu na ďalšie štúdiá a prax do Berlína a Paríža. Na prázdniny sa vracal domov. S bratom Emilom hrávali štvorručne na večierkoch mikulášskeho speváckeho spolku Tatran, cez Vianoce hral aj na organe v evanjelickom kostole. V r. 1884 sa Aurel neplánovane vrátil zo štúdií v Paríži do Liptovského Sv. Mikuláša. Pomáhal pri rekonštrukcii a modernizácii rodinnej firmy, ktorú 13. júla 1883 postihol požiar. Mladý inžinier navrhol jej strojné zariadenie a údajne podľa jeho nákresu postavili aj obytný dom, ktorý stojí dodnes. Obnovená fabrika bola najmodernejším priemyselným podnikom v meste. Firma sa v r. 1905 zmenila na účastinnú spoločnosť, ale v r. 1913 bola pre dlhy zlikvidovaná. Továrenské objekty kúpila rodina Lackovcov a pokračovala v garbiarskej výrobe. Prof. Dr. h. c. Ing. Aurel Stodola patrí k najvýznamnejším, nie však k najznámejším slovenským osobnostiam. Do dejín svetovej techniky sa zapísal ako „otec parných turbín“. Bol profesorom švajčiarskej polytechniky v Zürichu, dnešnej Federálnej vysokej školy technickej, vytvoril priekopnícke dielo v oblasti parných a spaľovacích turbín. Položil teoretické základy ich navrhovania a konštrukcie. Zaoberal sa automatickou reguláciou strojov. Bez jeho diela by sme nepoznali výkonné energetické stroje ani letecké prúdové motory. Jeho zásluhy a prínos ocenili viaceré prestížne univerzity. Na sklonku života získal v Anglicku najvyššie vyznamenanie. Zlatú Medzinárodnú medailu Jamesa Watta. Stodola nepatril medzi jednostranne zameraných technikov. Zaoberal sa tiež otázkami filozofie a etiky, zvlášť v súvislosti so sociálnymi dôsledkami prudkého technického rozvoja v prvých desaťročiach 20. storočia. Vo voľnom čase sa venoval hudbe, ktorá ho hlboko zaujímala. Hoci Aurel Stodola svoje mimoriadne technické nadanie uplatnil za hranicami rodného Slovenska, do konca života sa hlásil k svojmu pôvodu. Od roku 1989 je s manželkou Drinou, rod. Pálkovou pochovaný na Vrbickom cintoríne v Liptovskom Mikuláši.