V roku 2020 si pripomíname 190. výročie mikulášskeho divadla, ktoré je spojené s osobnosťou G. F. Belopotockého. MJK si ho pripomenie sériou divadelných predstavení  počas stredajších večerov v expozícii múzea. Vo viacerých dejstvách diváci budú môcť sledovať ako Belopotocký vytvoril záznam z popravy posledného zbojníka Mateja Tatarku (scéna v mučiarni), fungovanie prvej Belopotockého verejnej knižnice (v historickej knižnici), skúšku prvého predstavenia a výstup Belopotockého si Štúrovcami na Kriváň v expozícii II. sv. vojny. Expozíciu výtvarne adaptujeme s použitím profesionálnych divadelných kulís. Počas celého roka bude vo výstavnej sieni MJK inštalovaná výstava s názvom 190. výročie Diwadla slowanského Swato-Mikulášskeho.

Prvý divadelný súbor v Liptovskom Sv. Mikuláši založil Gašpar Fejérpataky-Belopotocký 10. júla 1830. Bol jeho riaditeľom, režisérom aj hercom. O jeho vzniku sám napísal Kratičkú správu o československém divadle z ochoty v Liptovském Svatém Mikuláši. Prvé predstavenie zahrali 22. augusta 1830.  Prvými hercami boli študenti z meštianskych vrstiev, preto sa veľká časť predstavení odohrala v lete počas prázdnin. O predstaveniach, ktoré hrali v rokoch 1830-1847 sa zachoval autentický dokument Zapisowací Kniha Diwadla Slowanského Swato-Mikulášskeho ode dne 10. července 1830, ktorá podáva evidenciu predstavení a finančných prostriedkov získaných z predstavení.

V prvom predstavení – v Kocúrkove – sám hral hlavnú úlohu čižmára Tesnošila. Pri posledných hrách bol už iba šepkárom. Pri všetkých hrách pripravoval vlastne všetko, vybral hru a hercov, zaobstaral povolenie, miestnosť, určil čas, postavil javisko s dekoráciami, zvolával a viedol skúšky, rozposielal pozvánky, urovnával spory medzi hercami, obsluhoval oponu, evidoval príjmy a výdavky, viedol kroniku.

Prvé predstavenia hrali vo Vrbickom hostinci. Od roku 1832 do roku 1835 hrávali v jezuitskom kláštore. V rokoch 1836 – 1838 nemali kde hrávať, v roku 1839 hrali opäť vo vrbickom hostinci a od júna 1840 až do revolúcie opäť hrali v kláštore.

Pri prvom predstavení mali len šesť kulís, prednú oponu a dve zadné opony.

Postupne vyrábali ďašie kulisy a dekorácie a šili si historické kostýmy. Mohokrát boli lepšie ustrojení ako maďarskí kočovní profesionáli, ktorí navštevovali zemianske kúrie v Liptove. Divadlo fungovalo až do revolúcie, keď Belopotockého uväznili a vzali mu majetok, ochotníkom zobrali sálu a zničili dekorácie. Jeho divadlo bolo pre celú vtedajšiu generáciu podnetom na napĺňanie národnobuditeľských zámerov. 

Prvé predstavenie sa stretlo s ohlasom, o čom svedčí čistý zisk z predstavenia vyše 89 zlatých. Hry svojou satirickou formou odhaľovali chyby jednotlivcov a vysmievali sa z príslušníkov feudálnych vrstiev a prebúdzali národné povedomie. Moment národnobuditeľský a spoločensko-kritický. V mnohých hrách uvádzaných na mikulášskom javisku sa ľahko spoznal nejedn mešťan či zeman, príslušník stoličnej správy. 

Jazyk Belopotockého kalendárov – jazyk československej inteligencie, tzv. bibličtina so silne slovakizovanou lexikou, pre belopotockého bola dôležité len dozumievacia funkcia kalendárov. Je o ňom dokonca známe, že celkom nepochopil úsilie štúrovcov uzákoniť spisovnú slovenčinu na základe stredoslovenského nárečia. V mikulášskom divadle sa hralo v poslovenčenej češtine, ktorá sa používala v evanjelických kostoloch. Keďže v hrách účinkovala remeselnícka mládež, výslovnosť bola bližšia liptovskej hovorovej reči, než knižnej reči vtedajších vzdelancov. Preto môžeme tvrdiť, že mikulášske divadlo v tridsiatych rokoch pripravovalo cestu spisovnej slovenčine. Zo začiatku chlapci hrali aj dievčenské úlohy, lebo dobová konvencia ešte nedovoľovala dievčatám, aby sa zapojili. Na ochotníckej scéne sa prvýkrát zúčastnili ženy až v roku 1839, od inscenácie Starúša plesnivca. Boli to herečky Anna Sokolová, Mária Balážiová, Zuzana Srenková a Lujza Krivošová, ich podpisy v zapisovacej knihe. Medzi účinkujúcimi mala výrazné miesto remeselnícka mládež a miestne uvedomelé občianstvo.