Napriek tomu, že iniciatíva vytvoriť vojenský cintorín na výšine Háj-Nicovô vznikla veľmi skoro po skončení vojny, so samotnou realizáciou sa nezačalo ešte ani v roku 1950. Súviselo to s náročnou povojnovou situáciou, ťažkosťami pri vysporiadaní pozemkov a nutnosťou mestskej výstavby. Tieto problémy boli predmetom jednania štátnych orgánov. Ministerstvo vnútra v Prahe v liste z 26. 5. 1950 Miestnemu národnému výboru v Liptovskom Mikuláši vyčíta: „MNV v Lipt. Sv. Mikuláši úkol na sebe vzatý nesplnil a neprovedl ani zajištení pozemků pro tento hřbitov. Dokud není vybudován tento hřbitov, nemůže dojít k exhumaci tělesných pozůstatků obětí Slovenského Národního povstání a příslušníků 1. ČSAZ pochovaných na jednotlivých hřbitovech v okolí města. Tyto hřbitovy nejsou upraveny právě s ohledem na výstavbu hřbitova v Lipt. Sv. Mikuláši. Je to projevem nevďečnosti k padlým obětem, když po pěti letech od osvobození není otázka vybudování vojenského hřbitova v Lipt. Sv. Mikuláši vyřešena.“
Padlí boli pochovaní v záhradách, dvoroch, na obecných pozemkoch, mnohí zostali v zamínovaných poliach. Dočasne boli pozostatky príslušníkov 1. ČSAZ a Červenej armády uložené na starom Vrbickom cintoríne, na mestskom cintoríne, v Devečkovej záhrade, pri železničnej stanici, pod Hájom, v Iľanovskom jarku. 
Padlí sovietski vojaci boli po exhumácii v marci 1946 prevezení do Žiliny, kde sú pochovaní na cintoríne padlých hrdinov Sovietskej armády na vŕšku Bôrik.
Postupne po exhumácii v období od 9. do 18. novembra 1950 bolo zo 69 obcí Liptova na Háj prevezených 1361 mŕtvych z bývalých okresov Liptovský Hrádok, Liptovský Mikuláš, Ružomberok a Dolný Kubín. Plán a kroniku exhumácií viedol za 10 000 Kčs Josef Houška z Pohrebných služieb hlavného mesta Prahy a samotné exhumácie mala riadiť a z dôvodu minimálneho záujmu miestnych z veľkej časti aj vykonávať skupina pracovníkov tohto podniku.