Na týchto miestach prebiehali skúšky a predstavenia mikulášskeho divadla, ktoré nadväzovalo na predchádzajúce Belopotockého ochotnícke divadelné aktivity. Účinkovali v ňom všetky deti Michala Miloslava Hodžu, medzi nimi vynikala hlavne v tragických antických úlohách najstaršia Marína. Jej spomienky sa zachovali v korešpondecii s Viliamom Paulínym-Tóthom, ktorá vyšla aj knižne. „Po divadle mala nasledovať zábava, ktorá ale pre súc danô, ale v ostatnom okamžení odvolanô povolenie viceišpána – prekazená bola, na opetnú žiadosť sa povolenia obdržalo, ale len pod tou výnimkou, aby dvaja hajdúsi na stráži stáli, na čom sa urazenô obecenstvo naturálne rozmrzelo a rozišlo. Tak nám teda zábavu našskú, ktorô ostatnô slovíčko, pravda, niektorých pánov veľmi mrzí – prekazila svevôľa a nadužitia moci, t.j. pána viceišpána.“
Zdrojom informácií je aj Marínin zápisník, jeden z mála predmetov, ktorý sa po Hodžovcoch zachoval a donedávna ho opatroval prapravnuk M. M Hodžu Ivan Pišút:
„Tradícia v našej rodine vždy bola. V tom dome, kde som býval, bola aj sestra môjho starého otca, ktorá bola bezdetná a vychovávala ju Hodžova najstaršia dcéra Marína. Tá mala rôzne poklady. Dokonca sme mali aj Hodžov nábytok. Začiatkom 50. rokov ho matka ponúkala do múzeí, nakoniec nám ho vzali z národného výboru. Ostal len jeden stolík, na ktorom písaval ešte M. M. Hodža a ten mi zostal doteraz. “