Na Vyšnom Huštáku viedli cesty, chodníky a chodníčky do Vrbice, s mestom zlúčenej dediny, ktorá vo mne vzbudzovala pocit útulnosti, praskajúcich polien v kuchyni a tepla, všetkého, čo mi bolo blízke a milé.

Mala som rada mlyn, zvonicu, most, stromy, domce s dlhými záhradami až k lúke pri Váhu, potok, kde sa pľačkali kačky a husi, všetko, čo tam žilo a rástlo a malo hlboké korene v minulosti v zemitej, živočíšnej vôni prítomnosti, plnej hmýrenia, hlasov, účelných pohybov, preniknutých a preklenutých pokojom zachovávaných tradícií.