Dňa 21. februára 1867 zvolal Ján D. Makovický a učiteľ, kňaz Emil Nitriansky poradu evanjelických žien a oboznámil ich s plánom založiť ženský spolok. Záujem o poskytovanie vzdelania bol spočiatku hlavným cieľom tohto spolku. Po príchode Bedricha Baltíka do spolku vniesol záujem o dobročinnosť. Ako ďalší cieľ Dobrodeja sa uvádza potreba zriadiť opatrovňu pre malé deti, cirkevnú úvodu (škôlka). Po príchode Karola Ruppeldta a jeho manželky Klemy sa začala rozvíjať spolupráca Dobrodeja a Tatrana. V tomto období sa začínajú viac vnímať potreby cirkevného zboru. Po vzniku štátnej meštianskej školy hrozilo ďalšie odnárodňovanie, preto sa členovia spolku rozhodli organizovať v sobotu poobede kurz pre dievčatá a chlapcov, kde by bola možnosť zlepšovať slovenskú gramatiku a slovenský pravopis. V spolku vznikol aj divadelný odbor a od roku 1904 je predmetom záujmu Dobrodeja aj sirotinec, ktorý mal byť zriadený v Liptovskom Svätom Mikuláši. Propagátorom myšlienky sirotinca bol farár Juraj Janoška. Dobrodej túto myšlienku podporoval mravne aj hmotne a sirotinec v roku 1917 otvorili. Tesne pred vojnou uvažovali členky Dobrodeja o zriadení starobinca, na tento cieľ vytvorili aj zakladinu. V čase vojny sa však členky rozhodli venovať svoje členské poplatky Červenému krížu. Po roku 1918 sa spolok mení na spolok vnútromisijný a charitatívny, chce šíriť kresťanského ducha. Vo svojej charitatívnej činnosti vyplácal jednotlivcom alebo chudobným  rodinám podpory, zúčastňoval sa na rôznych zbierkach pre lužické deti. V poslednej zachovanej zápisnici z 29. apríla 1948 farský úrad požiadal spolok o spoluprácu pri organizácií biblickej konferencie evanjelických a. v. vysokoškolákov. Túto požiadavku spolok realizoval. Dobrodej zanikol po roku 1948, ako dôsledok štátnej likvidácie spolkov počas prvých rokov komunistického režimu.