Po roku 1948 a nástupu komunistov k moci, bol vydaný zákon o znárodnení podnikov s viac ako 50 zamestnancami. 28. apríla  1948 zanikli v Liptovskom Mikuláši súkromné podniky. V niektorých podnikoch sa zrušila výroba, prípadne sa presunula na iné miesto a budovy sa začali využívať na iný účel.

Znárodnenie po roku 1948 prebiehalo vo viacerých fázach. Ako príklad môžeme uviesť podniky pracujúce s kožou alebo kožušinou. Z týchto podnikov vznikol závod Baťa – Baťovany, národný podnik, koželužské závody, Liptovský Mikuláš. Sem patrili znárodnené podniky: E. Grub a spol., Jur Lacko a synovia, Martin Nahálka a spol., synovia Ľ. Pazeríniho, Továreň na remeň, uč. Spol., Lacko – Pálka a spol., Andrej Žuffa a synovia, Fr. Kráľ, továreň na obuv, Albert Haas a spol. a Družstvo pre koželužský a remenárskych priemysel, FESTA. V roku 1949 sa názov podniku zmenil na Závody 29. augusta, národný podnik, Partizánske, závod koželužne Liptovský Mikuláš. Závod bol teda podriadený podniku v Partizánskom. Až 1. januára 1951 bol podnik premenovaný na Kožiarskej závody, národný podnik.

Znárodnením prešla do socialistického vlastníctva nielen majetková podstata jednotlivých firiem, ale aj ich výrobný program. Ten sa vyznačoval širokým sortimentom výrobkov, ktoré sa však vyrábali v pomerne malých množstvách. Vyrábali sa obuvnícke, remeňové, technické, brašnárske a sedlárske usne, ale aj rukavičkárske a odevné usne. V koženej galantérii, v brašnárstve a sedlárčine sa vyrábali skoro všetky druhy výrobkov. V kožušníckej prvovýrobe sa spracovávali jahňaciny, ovčiny, králičiny a divočiny. V roku 1958 sa výrobný program podniku rozšíril aj o glejársku výrobu. Po roku 1960 nedošlo k podstatnejším zmenám vo výrobnom program Kožiarskych závodov.