Jeho osobnosť rezonuje v smútočnom príhovore Jána Masaryka, s ktorým ho spájali rovnaké politické názory: „Hodža byl nejvýraznější politickou osobností na Slovensku za posledního půlstoletí. Jeho jméno zústane jedním z nejdůležitějších v historii Slovenska. I když byly nezřídka různosti mínění mezi Hodžou a jeho kolegy, v základních věcech měl Hodža tentýž plán jako my všichni- silné samostatné Československo, kde Česi a Slováci budou žít spolu jako rovní bratři, kde se nebudou opakovat chyby před totuto válkou, kde nebude pánů a poddaných, kde bude sociální spravedlnost a kde každému bude dána příležitost, aby mohl slušně žít a pracovat.

Na chvíli spočine Milan Hodža ve svobodné demokratické zemi americké. Pak převezmeme si ho domů a budeme na něho vždycky vzpomínat jako na velkého syna svého národa.“ Smrť zastihla Milana Hodžu v americkom meste Cleawater, ktoré sa mu stalo núteným exilom, podobne ako jeho príbuzným, Pálkovcom, žijúcim v Chicagu. Jeho vnuk, Ján Pálka spomína:

„V deň pohrebu prechádzal popred náš dom dlhý sprievod čiernych limuzín. Do jednej nastúpili moji rodičia a stará mama Hodžová. Ja som musel ostať doma, lebo som mal mumps, no pamätám sa ako som sa na všetko díval z okna obývačky. Pohreb bol udalosťou, akej sa v slovenskej komunite nič nevyrovnalo predtým ani potom.“

Očakávalo sa, že po oslobodení budú Hodžove pozostatky prevezené do Československa. Preto ho nepochovali, ale uložili v špeciálnej zapečatenej rakve v dome smútku John Židek and Son v Chicagu, ktorej majiteľ bol Hodžovým veľkým obdivovateľom. Po vojne a v čase silnejúceho komunistického režimu, bolo jasné, že prevoz sa neuskutoční. Hodža bol pochovaný na českom národnom cintoríne v Chicagu. Až v roku 1990 vyznamenal prezident Václav Havel Milana Hodžu najvyšším štátnym vyznamenaním, Radom Tomáša Garrigua Masaryka (1. triedy). Až päťdesiatosem rokov po smrti ( v roku 2002) bol Milan Hodža pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Obrad opäť zabezpečoval vnuk Johna Žideka, Ladislav.

Podobný osud exulanta postihol aj strýka Michala Miloslav Hodžu, ktorého pozostatky boli až päťdesiat rokov po smrti prevezené do Liptovského Mikuláša.